Vrece dôvery menom Daisy

Píše sa o tom ťažko, pretože to je chúlostivá téma, no každý by sa mal dozvedieť, že i takto sa dá žiť a pociťovať šťastie, lásku či nádej. Všetko sa to začalo v jedno celkom obyčajné popoludnie. Pozerala som sa na rozštiepené končeky vlasov môjho zákazníka. Zrazu som pocítila nutkanie ísť na toaletu. Ach nie, pomyslela som si. Mala som 17 a práve som sa vyučila za kaderníčku. Milovala som svoju prácu. Nikdy by ma nenapadlo, čo ma čaká. Na toalete ma prekvapila vlastná krv a hlien, ktoré tam nemali čo robiť. Týždeň som sa to snažila ignorovať. Myslela som si, že to má niečo spoločné s periódou. Ale čoskoro nato som sa prebudila uprostred spánku a môj stav sa zhoršil. „Mohla by to byť baktéria,“ upokojovala ma mama, keď som jej povedala, čo sa deje. Urýchlene ma objednala k lekárovi.

Obvodný lekár po preskúmaní povedal: „V tele máš zápal, pošlem ťa na kolonoskopiu.“ Bola som vydesená a zmätená. Mala som iba 17 a nechcela som sa zaoberať takými slovami ako kolonoskopia. Iba ťažko som sa sústredila na prácu, vyhýbala som sa priateľom. Nemohla som vysvetliť, čo sa deje, lebo som to ani ja sama nevedela. Pomerne nepríjemné vyšetrenie odhalilo, že v mojom tele je niečo atypické, a preto som bola prijatá na oddelenie. „Si na tom najlepšom mieste, láska,“ utešoval ma otec. Chcela som, aby mi priniesli môj vankúš. Potrebovala som niečo z domova, cítila som sa ako dieťa. Dva týždne mi lekári robili nekonečné krvné testy.

Úplná agónia

Každý deň ma navštevovali príbuzní, staršia sestra Kaylie mi kúpila medvedíka, malý brat Jordan prišiel iba občas a tváril sa tak vydesene, ako som sa ja cítila. Po prepustení si lekári boli istí, že mám Crohnovu chorobu. Brala som 30 piluliek denne a každý týždeň som chodila na kontroly do nemocnice. Bola som vyčerpaná a celú dobu ma trápili hrozné žalúdočné bolesti.  Keď som si aj vyrazila s priateľmi, snažila som sa byť normálna, ale mala som paranoidné predstavy, že začnem krvácať a nemohla som sa uvolniť. Vzdala som sa zamestnania. Nedalo sa byť celý čas na nohách a stále behať na záchod. 

Najhoršie bolo, keď mi lekári predpísali steroidy. Mala som nafúknutú hlavu a malé telo. Prečo ja? Vzlykala som frustrovane a nahnevane. Mama mi podávala injekcie každé dva týždne do nohy. „Je mi ľúto,“ povedala vždy, keď do mňa ihlu zaborila. Bolelo to, ale krvácanie sa zmiernilo.

O pár mesiacov som odišla na dovolenku do Turecka. Keď som ležala na lehátku, konečne som sa cítila ako normálna mladá baba. Ale po pár mesiacoch ma začalo bolieť každé prehltnutie. Nebola to iba bolesť hrdla, skôr to pripomínalo niečo, ako keď prehltnete kus voľačoho veľkého, čo Vám doslova trhá črevá. Jedno ráno sa môj stav ešte viac zhoršil. Rodičia boli v práci, spanikárila som a privolala si taxík, aby ma odviezol do nemocnice. Sestričke som povedala, že sa vôbec necítim dobre. Odmerala mi teplotu – takmer 39 °C. Bez váhania som bola prijatá na oddelenie. Bolelo ma hrdlo, žalúdok, mohla som jesť iba nanuky, moja váha klesla. Lekári zistili, že celé vnútro mám posiate vredmi.

MRI ukázala, že Crohnova choroba pustoší moje vnútornosti. „Je mi to tak ľúto, Danielle,“ povedal môj lekár. „Lieky nestačia, musíme odstrániť črevá.“ Budem mať vrecko? Neveriacky som zalapala po dychu. Lekár prikývol. Bola som zhrozená. Potom som si spomenula na všetku tú bolesť. „Dobre,“ vzdychla som si, „ak to zastaví bolesť, urobte to.

O tri mesiace neskôr, po šesť hodinovej operácii, boli moje črevá odstránené. Keď som sa prebudila, rodina sa zhromaždila okolo mňa. Druhý deň som sa už cítila silnejšia a až vtedy som si uvedomila zmeny, ktoré  sa udiali v mojom tele. Tam, kde som kedysi mala črevá, som teraz mala vrecko. Sestrička ma naučila, ako ho odstrániť, vyčistiť, vymeniť. Dávala som pozor. To je teraz môj život, pomyslela som si. Musela som to robiť čo najlepšie. Takže, keď máme na obed ryby a hranolky, som nadšená. Tak dlho som nemohla jesť ryby, lebo mi z nich bolo zle, ale už môžem. 

„Dáme vrecku krycie meno, v prípade, že o ňom budeme hovoriť na verejnosti?“ spýtala sa mama, keď sme po piatich dňoch od operácie boli na ceste domov. „Daisy,“ povedala som. Vrecko mi zachránilo život, zaslúži si pekné meno.

Zvyknúť si na život s vreckom nebolo ľahké. Musela som dávať pozor na oblečenie, aké som nosila, aby nebolo pritesné okolo pása a nestlačilo vrecko. Keď som mala legíny, nosila som široké topy. Musela som byť opatrná, aby som nenarážala do ľudí. Spočiatku som sa cítila rozpačito, stále som sa ošívala. Čo ak sú moje džínsy príliš tesné? Čo ak môj top ukazuje príliš veľa na brušku? Ale necítila som bolesť a to bolo to podstatné. Bolo to neuveriteľne oslobodzujúce. O rok neskôr som sa rozhodla ísť na Tenerife. „Potrebujem dobrodružstvo,“ povedala som rodičom.

Užívam si svoju mladosť

Dospievanie mi ukradla choroba. Teraz, vo veku 22 rokov, by som tie roky chcela spať. Presťahovala som sa na Tenerife, našla som si prácu v nočnom klube a cez deň mohla leňošiť pri bazéne. Dokonca som nosila bikiny, aj keď mi moje vrecko vykúkalo. Som mladá žena, keď ich chcem nosiť, prečo by som nemala? Veľa ľudí sa na mňa pozeralo, ale netrápili ma. Niektorí to i komentovali. „Čo je to?“ A ja som im to pokojne vysvetlila. 

Po piatich mesiacoch na Tenerife som stretla Jamesa. Okamžite sa z nás stali dobrí kamaráti a o šesť mesiacov neskôr sme sa dali dokopy. „Si krásna,“ povedal, keď ma videl prvýkrát nahú s mojím vreckom. Ani v najmenšom ho to nevyviedlo z miery. James a ja teraz spolu žijeme v rodnom Grimsby a plánujeme spoločnú budúcnosť.

Niekedy rozmýšľam, aký by bol môj život bez toho desivého Crohna. Nemyslím si, že by som bola taká, aká som teraz. Ileostomycké vrecko nie je vítané príslušenstvo pre ženu, najmä v mojom veku. Ale svoj účel splnilo. Byť dámou s vreckom ma naučilo, že to, čo nám Boh dáva, musíme prijať a byť na to hrdí.

V skutočnosti by sa dalo povedať, že to, cez čo som si prešla, mi prinieslo vrece dôvery. Som pripravená veriť sebe, ale i ľuďom okolo seba. 

Zdroj a foto: shoutmag.co.uk